Východný front

Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiť nemecké jednotky pri mestách Korsuň a Čerkassy. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počas rasputice, povestného obdobia, kedy nespevnené cesty v Sovietskom zväze nebývali zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila aj aj bitka pri Kamenci Podolskom, kde 1.tanková armáda Hansa Valentina Hubeho prišla o všetku ťažkú techniku a z obkľúčenia unikla s ťažkými stratami. Keďže tieto ťažké boje prebiehali hlavne v oblasti nemeckej skupiny armád juh (neskôr premenovanej na Skupinu armád Severná Ukrajina), domnievalo sa nemecké velenie, že hlavný letný útok sovietskych síl bude opäť nasmerovaný do tejto oblasti. Nemci sústredili väčšinu svojich záloh v oblasti skupiny armád Juh, Stredný úsek frontu v oblasti Bieloruska, ktorý bránilo do 1 milióna vojakov zostával mierne vysunutý na východ.  

23.júna, tri roky po vpáde vojsk Osi do Sovietskeho zväzu, spustili Sovieti svoju najväčšiu a najlepšie pripravenú ofenzívu. Zasiahla celkom nepripravenú Skupinu armád Stred. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka, ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhý Stalingrad – 130 000 ich bolo zajatých ďalších vyše 300 000 padlo alebo bolo nezvestných. Z tohto neúspechu sa Wehrmacht už nikdy nespamätal.

V tej istej dobe ako boje v Bielorusku začali sovietske vojská prenikať do Fínska. 20. júna sa im podarilo obsadiť Viipuri. V priebehu mesiaca požiadalo Fínsko o separátny mier, ktorý bol uzavretý 25. augusta.

13. júla sa začala ľvovsko-sandomierzska ofenzíva, ktorá zanechala vo frontovej línii nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina 200 km medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za Karpaty a zvyšok nemeckých vojsk pod vedením Jozefa Harpeho za Vislu.

Bod obratu (1942-1943) 

19.4. vypuklo povstanie vo varšavskom gete. Začalo sa po tom, čo vyšla najavo skutočnosť, že sa Nemci pripravujú geto zlikvidovať. Chabo ozbrojení židovskí povstalci sa zúfalo bránili ešte niekoľko týždňov.

13.9.1942 začal nemecký útok na Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. Nemci najprv úspešne prenikli predmestiami, no ich jednotky sa v pouličných bojoch rýchlo vyčerpávali. Aby mohol Paulus sústrediť čo najviac nemeckých jednotiek k útoku na mesto, dostal k dispozícií 3. a 4. rumunskú armádu, ktoré mali prevziať a kryť časť roztiahnutého pravého krídla jeho armády.

Nemci sa rozhodli preraziť do centra mesta a rozdeliť ho na polovicu. Obaja velitelia pridelených tankových zborov protestovali proti nevhodnej forme ich nasadenia v meste, a tak ich Paulus odvolal.

Na Mamajovu mohylu útočila 295, 71. a 94. pechotná s podporou 29. motorizovanej a 14. a 24. tankovej divízie. Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím. Nemci sa čoskoro dostali už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky Carice do Volgy. Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým ostreľovaním a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku 14.9. použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala, Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo. V kritickú noc zo 14. na 15.9. prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky sústredené útok 71. divíziou, pri čom sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4-krát. Už 18.9. z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek.

Na začiatku bojov sovietska strana ozbrojila a nasadila do boja aj početné oddiely ľudovej domobrany vytvorené z robotníkov, ktorí prišli o prácu, keďže továrne boli zničené. Napriek tomu, že ich bojová hodnota sa nemohla porovnávať s ostrieľanou 6. armádou, jednotky robotníkov podporovali červenú armádu, či už ako pechota alebo ako posádky tankov, ktoré sami vyrobili. Jednotky robotníkov, ktorí zväčša ani nedostali vojenské uniformy, v pouličných bojoch celkom vykrvácali. Celkovo po boku Červenej armády bojovalo asi 70 000 Stalingradčanov. Ďalších 10 000 obyvateľov sa podieľalo na stavbe obranných línií okolo mesta.

Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny. Ako rástli hromady trosiek v uliciach, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo výrazne uľahčovalo obrancom mesta situáciu. Nemecké vojská využívali svoju nadvládu vo vzduchu a denne ťažko bombardovali Stalingrad. Osvedčili sa im strmhlavé bombardéry Ju-87 ''šťukac'', ktoré boli schopné presne zasahovať 500 kg bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve bojujúce strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy nasadené na likvidáciu prvej línie obrany bez toho, aby nehrozilo, že zasiahnu aj vlastné jednotky.

Protiútok- Operácia Uran

19.10. 1942 o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála Vatutina. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše 100 km, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov. V noci z 22. na 23.11. vďaka odvážnemu útoku tankového oddielu G.N, Filippova obsadili sovietske jednotky neporušený most cez Don a ešte v noci prenikli do Kalača. Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s Jeriomenkovími silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, 20.11. 1942. Vojská Donského frontu pod Rokossovského vedením postupovali od 19.11. na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v Stalingrade. V Stalingradskom kotle sa nachádzalo okolo 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, spolu približne 20 armádnych divízií. Erich von Manstein však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji opotrebované, a preto nemohli mať plné stavy. 18. decembra 1942 sa v kotli podľa nemeckých správ nachádzalo 230 300 vojakov Osi, z toho bolo 217 300 Nemcov a 13 000 Rumunov. Okrem toho bolo v kotli prítomných 19 300 sovietskych zajatcov a prebehlíkov.